Fintice
Dessewffyovský kaštieľ
Koncert vo Finticiach je motiváciou aj k objaveniu pozoruhodného prostredia. Obec sa rozkladá na svahoch a v údolí pod sedlom, medzi kopcami Stráž a Hradný vrch. Bola to stará osada strážcov severnej hranice Uhorska. Archeológovia tu narazili aj na podstatne staršie hradisko a osídlenie. A jedinečné je aj zoskupenie stavieb v centre Fintíc. Na návrší stojí renesančný, barokovo prestavaný blokový kaštieľ s postrannými krátkymi krídlami na južnej strane, o ktorom sa predpokladá, že jadro môže tvoriť stredoveká tvŕdza. Okolo kaštieľa vznikli neskôr ďalšie obytné a hospodárske krídla i budova s bránou do areálu.
Sýpka je pozoruhodnou historickou stavbou s barokovými klenbami vo vnútorných priestoroch a fasádami, ktorých otvory a členenie patria tiež k tomuto slohu. Sýpka svojou hmotou je pokračovaním západného traktu kaštieľa severným smerom. Jej záchrana a obnova bola a je obdivuhodným krokom aj preto, lebo stovky našich kaštieľov, ak sa aj nejakou lepšou zhodou osudu zachovali, sú v drvivej väčšine bez autentických hospodárskych objektov. Tu vo Finticiach tvoria s kaštieľom jedinečný areálový celok. Kaštieľ je bloková stavba, ktorej výskum zrejme preukáže stredoveké časti. Významnou bola etapa renesančná (pred rokom 1600), o ktorej svedčia detaily okien, klenby na prízemí, stĺpy. Zrejme i krátke vybiehajúce krídla, ktoré na južnej strane vytvárajú barokový malý čestný dvor, vznikli prestavbou starších nárožných veží.
Vtedy, až do roku 1662, vlastnil kaštieľ rod Darholcz. Neskôr sa Fintice spolu s kaštieľom stali predmetom prenájmu rôznym šľachticom a mešťanom Prešova.
Svoje hospodárstvo tu viedli Szirmayovci, Keczerovci, ale aj košickí jezuiti, od ktorých získal Fintice roku 1720 barón Štefan Dessewffy. Jeho synovec Samuel Dessewffy tu položil základy fntickej línie rodu, ktorá vymrela až roku 1924. Samuel Dessewffy, od roku 1756 barón, roku 1775 povýšený do grófskeho stavu, bol županom Šarišskej župy. Vtedy prestavali kaštieľ do dnešného rozsahu a vzhľadu, vrátane tvaru striech. Pristavali severný trakt (ktorý prechádza do čerstvo rekonštruovanej sýpky), ďalšie hospodárske budovy, východným smerom krídlo na moste cez potok, ktorým sa prechádza z kaštieľa na emporu vtedy postaveného kostola. Na poschodí kaštieľa pribudli klenby, zrejme sa nájdu aj stopy po barokovom členení fasád, architektonizovaní okien. Nepriamym dôkazom sú zachované jemné rokokové štukové rámovania okien spojovacieho krídla do kostola. Roku 1863 gróf František Dessewffy objednal u maliara Mórica Horowitza dekoratívnu maľbu starodávnej sály, ktorá sa nachádzala na prízemí kaštieľa v snahe získať vysoko reprezentatívny priestor hodný jeho rodu. Na renesančných, plasticky zdobených klenbách sály sa objavili tri historické erby rodu Dessewffy datované rokmi 1034, 1334 a 1775. Z bohato zdobených kartuší po stranách klenieb sa na návštevníkov sály dívali najvýznamnejší predkovia rodu. Ich udatnosť a vojenskú slávu pripomínali precízne namaľované vojenské trofeje na lunetách klenby. Lesk a bohatstvo rodu vyzdvihovali zlátené klenoty erbov a plastické rebrá klenby, ktoré v odraze denného svetla upozorňovali na vysokú precíznosť skúseného maliara.
Fintickí Dessewffyovci boli všestranne aktívni aj celé 19. storočie. V krajine i tu v obci. Založili tu garbiarsku manufaktúru, tehelňu, ťažilo sa tu uhlie, vyrábal kameninový riad a pravdaže podnikali aj v poľnohospodárstve. Kaštieľ vo Finticiach bol aj kultúrnym centrom. Nachádzala sa tu bohatá zbierka kníh a vzácna zbierka hudobnín, známa ako Fintická zbierka, ktorá je dnes uložená v Slovenskej národnej knižnici. Sú v nej odpisy rukopisov popredných svetových autorov, ale aj autorov regionálneho významu. O aktívnom hudobnom dianí vypovedajú pracovné zmluvy učiteľov hudby, ktorí sem prichádzali až z Viedne.
Gabriel Trusa / Peter Kresánek
Autor perokresby: Igor Cvacho
Autor fotiek: Martin Dzurilla
