Prešov
Dvorana Evanjelického kolégia
V centrálnej polohe Hlavnej ulice v Prešove stoja štyri významné architektonicko-umelecké pamiatky mesta. Farský neskorogotický rímsko-katolícky kostol sv. Mikuláša, Evanjelický chrám Svätej Trojice, menšia budova staršej školy (dnes knižnica) a veľká budova Evanjelického kolégia. Tunajšie ulicové námestie má vretenový tvar (v centre rozšírená ulica), príznačný pre mestá na starobylých severojužných obchodných cestách tohto regiónu. Mimochodom vreteno námestia je tu v Prešove, od pôvodnej severnej brány po južnú, o niekoľko desiatok metrov dlhšie ako v Košiciach.
Do budovy kolégia vchádzame vstupom na južnej strane, pričom bezprostredne za nami máme vstupnú fasádu Evanjelického kostola. Vnútri nás privíta veľkorysé schodisko, ktorým sa dostaneme do povestnej auly – Dvorany. V nej si vypočujeme koncert. Dvorana je veľkolepý priestranný priestor viacerých významov – miesto pre slávnostné podujatia, aula školy, knižnica ako znak vzdelanosti, uchovávania historických publikácií. Vybudovali ju v južnom krídle kolégia v poslednej prestavbe roku 1887. Vysoká je cez dve podlažia, presvetľujú ju štyri osi okien. Strop vo výške členia solídne trámy. Po celom obvode všetkých štyroch stien predeľuje jej výšku obiehajúca galéria, ktorú nesie pomerne široko vysadená lunetová rímsa. Plné zábradlie členia iluzívne namaľované balustrové stĺpiky a popri stenách „dolného podlažia“ súvislé skrine plné kníh. Rámy knižnice i dvere sú vyjadrené dôstojnými neoklasicistickými formami. Otvorené skrine na podlaží galérie a väzby vzácnych kníh vytvárajú efekt reprezentácie. Historické fondy kolegiálnej knižnice obsahujú viac ako 40 000 zväzkov kníh.
Efekt a jedinečnosť auly – Dvorany vytvára najmä jej výmaľba. Tvorí ju náročné, koncepčne dokonalé rozmiestnenie antických ornamentov, ktorým hovoríme „pompejské“.
Svet v období klasicizmu i neoslohov inšpirovala vtedy výzdoba stien domov odkrytých archeológmi rímskeho mesta pod Vezuvom. Tu vo Dvorane sú mnohé, najmä v čelách a podhľadoch luniet galérie, iluzívne plastické, rafinovaná i autentická je aj ich farebnosť. Autorom bol prešovský maliar Andrej Gratzl. Veľká budova prešovského kolégia má dlhú históriu plnú zvratov. Už pred rozhodnutím o jej výstavbe roku 1665 tu bola staršia škola vysokej a významnej úrovne. Vieme o nej v stredoveku, jej novší objekt stavali roku 1520, okolo roku 1550 nadobudla štatút gymnázia. Roku 1654 ho navštívil aj Ján Amos Komenský. Jej význam a úroveň viedla napokon k rozhodnutiu postaviť vedľa väčšiu budovu Kolégia, ktoré nadväzovalo na jej tradíciu. Prestavaná „stará“ škola stojí dodnes a nachádza sa v nej knižnica.So stavbou Kolégia, podporovanou aj zo širokého zahraničia, sa začalo roku 1666. Mala tri poschodové krídla so štvorbokým dvorom uprostred, ktorý na južnej strane uzatváral vysoký múr so vstupným portálom a po stranách nádvoria boli arkády. Z chodieb na nich sa vstupovalo do miestností a v suteréne boli zaklenuté pivnice. V západnom krídle bola vstupná sieň zaklenutá na deväť osembokých stĺpov a odtiaľ viedlo do poschodia schodisko. Kolégium zdieľalo dramatický osud s evanjelickým kostolom. Násilia vyvolané krokmi protireformácie i krátke evanjelické obdobia v čase protihabsburských povstaní. Už päť rokov po výstavbe roku 1671 budovu obsadili cisárski vojaci a neskôr jezuiti. Až po reformách cisára Jozefa II. sa podarilo evanjelikom budovu kúpiť späť, a tak roku 1785 už v nej mohla znova prebiehať gymnaziálna výučba. V 19. storočí sa kolégium stalo jednou z najvýznamnejších vyšších škôl v celom vtedajšom Uhorsku. Stalo sa významným školským ústavom združujúcim gymnázium, právnickú, teologickú akadémiu a učiteľský ústav. Kolégium v tejto podobe prestalo existovať po vzniku Československa a ostalo tu len gymnázium. Roku 1994 vrátil štát zanedbanú budovu evanjelickej cirkvi - po náročnej rekonštrukcii tu sídli aj biskup Východného dištriktu evanjelickej a. v. cirkvi. Na nároží, oproti miestu, kde dal generál Caraffa roku 1687 po potlačení Thökölyho povstania ako krvavé gesto proti evanjelikom popraviť 24 občanov, osadili roku 1907 pamätník. Nájdeme tu aj pamätnú tabuľu, že sa na tomto mieste k modlitbe za mučeníkov pristavil pápež Ján Pavol II. pri návšteve Prešova roku 1995. Dispozícia i vzhľad budovy sa tiež vyvíjal. Štvrté krídlo dostavali jezuiti roku 1724. Na všetkých stranách bola budova ukončená atikou. Tento stav zachytila ešte známa fotografia z rokov pred 1887. Pre predstavu si môžeme príležitostne pozrieť aj objekt kolégia v Sabinove. Tento je menším dvojčaťom toho prešovského v 18. storočí. Polohou, vzhľadom, formami okien, i ukončujúcou atikou. Prešovské kolégium od roku 1867 postupne dostavovali podľa plánov budapeštianskeho architekta Károlya Benkóa. Najprv južné krídlo a potom nadstavali celok o ďalšie (tretie) podlažie. Vtedy budova dostala dnešný vzhľad vrátane neoklasicistických fasád. Isté prerušenie vyvolal ešte požiar roku 1887 - až potom dokončili aj Dvoranu.Od začiatku na kolégiu vyučovali významní profesori nielen z celého Uhorska, ale aj z iných krajín. Spolu so známejšími študentmi ich boli desiatky. Na budove sú upevnené pamätné tabule, ktoré pripomínajú Jána Amosa Komenského, Izáka Cabana, profesora na kolégiu v rokoch 1667-1670, geografa Jána Mateja Korabinského (1740-1811) a slovenského básnika Pavla Országha-Hviezdoslava a jeho štúdium na kolégiu v rokoch 1870-1872 a iných. V budove sú nainštalované pamätné tabule Lájosa Kossutha (študoval tu v rokoch 1815-1819), rektora Michala Greguša (1831-1834) a Júliusa Rochlitza (študenta kolégia, bol významným architektom a donátorom školy). Spomenúť treba aj niektoré ďalšie mená študentov – osobností slovenských dejín a kultúry. Michal Miloslav Hodža, Jonáš Záborský, Štefan Marko Daxner, Ján Francisci-Rimavský, Ján Lajčiak, Martin Martinček, Andrej Halaša a mnohí ďalší. Medzi nimi boli aj hudobníci: uhorský hudobný skladateľ a dirigent Béla Kéler (1820 – 1882), ako aj Vojtech Wick, (1908 – 1985), právnik a hudobný skladateľ v Brezne.
Peter Kresánek
Autor perokresby: Igor Cvacho
Autor fotiek: Martin Dzurilla
