Trnava
Západoslovenské múzeum
Pôdorysný rozsah historického jadra Trnavy, teda sústavy blokov, ulíc a námestí, chránený hradbami, je pozoruhodný veľkosťou, za ktorou zaostávajú aj súčasné väčšie mestá v regióne západného Slovenska. Už v skorom štádiu vývoja mesta to potvrdzuje aj počet kláštorov mendikantských reholí, ktoré sa usadili a vyrástli na okraji, typicky pri hradbách. Tento klariský v juhovýchodnom kúte pri Lovčickej bráne, františkánsky na západnom okraji, dominikánsky v severovýchodnom kúte mesta (neskôr, po roku 1620 tu vyrástol komplex univerzitného kostola). Koncert v Západoslovenskom múzeu sa uskutočňuje v jednom z nespočetných priestorov rozsiahleho niekdajšieho kláštora klarisiek. Skladá sa z ôsmich dvojpodlažných krídiel, ktoré vymedzujú dve nádvoria. Komplex vyrástol postupne na mierne stúpajúcom teréne. Takže staršie východné nádvorie – kláštorný ambit – je voči západnému nádvoriu pri vstupe o poschodie vyššie. To si všimneme pred i po koncerte.
Vstup do múzea je na západnej strane a má modernú formu, aj priestor vestibulu je upravený moderne. Tu nás nepochybne zaujala busta Štefana Cyrila Parráka (1887 – 1969). Bola to významná osobnosť Trnavy i slovenského múzejníctva ako takého. Pôvodne bol cukrár a pekár. V predmete zberateľstva nevídane predbehol dobu a v jeho predajni a doplnených priestoroch vystavoval takmer 9000 predmetov ľudového výtvarného umenia – maľovanú fajansu západoslovenských džbankárskych dielní, diel vrcholnej habánskej
produkcie, hrnčiarske práce stupavskej produkcie, pamiatky holíčskej fajansy a kameniny, obrázkov na skle, ľudovej drevenej plastiky, drevených, odevných i ďalších výtvarne stvárnených predmetov - artefaktov dnes nenahraditeľných hodnôt. Po likvidácii jeho živnosti (1948) sa táto zbierka roku 1954 dostala do zbierok novozaloženého múzea a Parrák tu bol v rokoch 1954 – 1961 aj zamestnaný. Po širokom schodisku vystúpime do južného krídla. Dlhá kláštorná chodba a priľahlé priestory sú už zaklenuté barokovými valenými klenbami s výsečami luniet. Vo všetkých priestoroch sú expozície. Vpravo exponáty pamiatok sochárskeho i maliarskeho umenia slohov od stredoveku po obdobie baroka, v chodbe sa stretneme s exponátmi meštianskych hračiek a jedinečnej zbierky zvonov z
Trnavy i kostolných veží zo širšieho regiónu. Na konci chodby na ľavej strane máme cez veľké oblúkové okná (niekdajšie otvorené arkády) pohľad do rajskej záhrady – dvora s obiehajúcou krížovou chodbou (ambitom), vpravo vstúpime do veľkého priestoru, kde si vypočujeme koncert. Tu sa nachádza expozícia sakrálneho umenia. Priestor bol v kláštore refektárom, teda priestorom každodenného stolovania mníšok. Možno novším (až po roku 1700), pretože valenú klenbu nesú klenuté pásy na prístenných pilieroch. Zdá sa, že sú to prebudované deliace steny medzi menšími kláštornými celami. Starší refektár z etapy prestavby (okolo roku 1630) bol v severnom krídle. Nad ním sa zachovalo oratórium – istý typ liturgického chóru mníšok – z ktorého klarisky sledovali bohoslužby. Zachovali sa tu prístenné lavice. Jeho nádhernú plastickú výzdobu klenby zrealizoval niekedy v rokoch 1693 – 1695 štukatér Carlo Antonio Neurone, ktorého monogram CANF dodnes identifikuje jeho dielo (v Trnave vytvoril povestnú štukovú výzdobu v univerzitnom kostole sv. Jána Krstiteľa). Rozsah a dispozícia kláštora je výsledkom zložitého vývoja od jedinečne skorého príchodu tejto rehole do Trnavy už pred rokom 1239, teda ešte v čase života sestry Kláry a pred privilégiom slobodného kráľovského mesta Trnavy. Uvádzali sa ako rehoľa damiánok (podľa kostola sv. Damiána v Assisi) vrátane prihlásenia sa k zakladateľke Kláre, od roku 1255 vyhlásenej za svätú. V uhorských kláštoroch (Trnava, Bratislava, Budín) bola ich patrónkou aj sv. Alžbeta, najznámejšia členka ich rehole. Výpočet podporovateľov – kráľov, biskupov, šľachtických rodín (napokon ich dcéry boli typickými adeptkami a členkami rehole klarisiek) – by bol veľmi rozsiahly. Väčšina stavebných a výtvarných etáp nasledovala po rôznych deštrukčných udalostiach. Požiare, drancovania (husiti, viaceré uhorské povstania medzi rokmi 1608– 1711). Nateraz poznáme len výsledky niekoľkých čiastkových výskumov a reštaurovaní. Celok, teda krídla s dvomi nádvoriami údajne zjednotil v rokoch 1680 – 1688 staviteľ Venerio Ceresola, ale južné krídlo predĺžené západným smerom, až po dnešnú Halenársku ulicu, je zrejme ešte novšie. Niektoré stavebné úpravy tu nepochybne prebehli aj po zrušení rehole klarisiek (1782), kedy bol bývalý kláštor vojenskou nemocnicou. Severné krídlo tvorí kláštorný kostol a jeho predĺženie západným smerom. Tehlové murivá stien kostola sú ešte ranogotické. Svätyňa mala rovný uzáver, bola na pôdoryse štvorca, zaklenutá jedným poľom kamennej rebrovej krížovej klenby. Po roku 1350 ju predĺžili o polygonálny záver. Jeho klenby, ktoré sa zachovali, dosadajú na rastlinné a figurálne konzoly. Vo vrchole sa nachádza svorník s reliéfom Baránka Božieho. Klenby v lodi sú už ranobarokové, z obdobia okolo roku 1630. Prechádzajú do spomenutého oratória a z tohto storočia je aj väčšina klenieb v priestoroch kláštora. Obytné krídlo kláštora – dnes stredné –postavili už v čase stavby kostola a už najneskôr po roku 1400 nepochybne stáli krídla s krížovou chodbou, vymedzujúce rajský dvor. Architektúru všetkých krídiel v súčasnosti charakterizujú ranobarokové klenby zo 17. storočia. Klarisky boli typická kontemplatívna rehoľa s prísnou klauzúrou. Režim dňa pozostával z dodržiavania kanonických hodiniek, opakovaného cyklu modlitieb, práce a kontemplácie. V čase medzi pobožnosťami si mníšky plnili povinnosti, ktoré im vyplývali z ich úradu alebo funkcie. Ostatnú časť dňa trávili spoločne a venovali sa šitiu habitov alebo ručným prácam. Tóny koncertu v kláštore - dnešnom múzeu - pripomínajú aj inú z aktivít mníšok. Vieme, že vo voľnom čase pestovali aj niektoré záľuby. Okrem maľovania to bol aj spev a hra na hudobné nástroje. Známe je nariadenie pápeža Urbana IV. pre trnavský kláštor z roku 1633 o vykonávaní liturgických hodiniek. V ňom je zmienka o rukopisoch liturgických piesní, ktoré spieval svätý František a učebniciach zborovej hudby, ktoré obsahovali základy najstaršej formy zborového spevu. Zborové sestry sa venovali spevu liturgických piesní v sprievode hudobných nástrojov. Podľa archívnych dokumentov sa v kláštore už roku 1715 nachádzal jeden organ, ale aj päť trombónov, dva medené tympany a klavichord. Okrem toho tu pôsobili majsterky ako učiteľky hudby, spevu, hry na organ pre malé dievčatá, ktoré dávali na výchovu do kláštora rodiny zo vznešených rodov. Dievčatá sa naučili pokore, hre na hudobné nástroje a zborovému spevu. Časť chovankýň sa neskôr vrátila do svetského života a vydala sa, no väčšina zostala a stala sa mníškami. Treba oceniť, že klarisky, ktoré pôsobili v meste 550 rokov, boli pre obyvateľov mesta Trnava veľkým prínosom, pretože boli nositeľkami vzdelanosti a kultúry.
Peter Kresánek
Autor perokresby: Igor Cvacho
