Komárno
Stará pracháreň
Zážitok z koncertu komorného orchestra interpretujúceho skladby hudobných velikánov umocňuje priestor, ktorý fascinuje krásou tehlového muriva stien, pilierov i klenieb. Sme v objekte skladu munície „Stará pracháreň“, zasvätenom patrónke delostrelcov sv. Barbore, ktorý postavili v hrdle jedného z bastiónov „Novej pevnosti“ po roku 1807. Starobylo pôsobí i preto, že s takouto precíznou formou vytvárania priestorov (kazematov, chodieb) v baštách, bolverkoch, ravelínoch, teda v architektúre opevnení, sa stretávame už okolo roku 1550. Na území dnešného Slovenska to boli pevnosti, ktoré mali odolať vojenskému postupu tureckých vojsk. Z dobových nákresov ich vtedy poznala celá Európa, pričom najčastejšie zobrazovanou bola práve unikátna pevnosť v Komárne.
Na koncert k budove Starej prachárne sme do areálu pevnosti vošli monumentálnou bránou cisára Leopolda I., čo je jediný vstup do rozsiahlej tzv. Novej pevnosti. Na základe plánov Franza Wymesa vznikla v rokoch 1663 - 1673 rozšírením a predstavaním „Starej pevnosti“. Naľavo od nej sme videli severozápadný bastión (práve v jeho vnútornom priestore sa nachádza budova Starej prachárne), na vonkajšom hrote ktorého osadili v roku 1693 ikonickú sochu so známym nápisom NEC ARTE, NEC MARTE – ani silou, ani ľsťou. Socha predstavuje pôvodne okrídlenú grécku bohyňu víťazstva Nike s olivovým vencom v ruke. Symbolom Komárna je však Nike Apteron (bez krídiel), ktorá bola výnimočne aj na Akropole (aby neopustila Atény) a ako poznamenal staroveký cestovateľ a historik Heliodorus Periegeta (2. storočie): „Nike bez krídel je stelesnením pokojného a tichého víťazstva a má rovnaké vlastnosti ako Pallas Athéna".
Výstavbu Novej pevnosti (po roku 1663) si vyžiadali obnovené turecké nájazdy a zmena taktiky boja. Po obvode Starej pevnosti vybudovali päťuholníkové opevnenie s polygonálnymi bastiónmi, zodpovedajúcimi najmodernejším poznatkom talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry. Novú pevnosť so Starou spájal most klenúci sa ponad priekopu. Nová pevnosť vybavená mohutnými valmi, kazematami a bolverkami úspešne odolávala tureckým náporom. V rokoch 1705-1710 sa stala strediskom cisárskej armády. V roku 1807 sa začalo (spolu s plánovanou Palatínskou líniou) s opravou Novej pevnosti. O tri roky neskôr postavili na jej nádvorí monumentálne kasárne a v roku 1815 budovu veliteľstva i Starú pracháreň.
Prejdúc cez rozsiahle nádvorie Novej pevnosti sa dostaneme k Starej pevnosti. Do nej sa vstupuje cez efektnú Ferdinandovu bránu z roku 1550 s erbom panovníka v nadpraží a dedikačnou tabuľou pripomínajúcou stavebníka a udalosti, ktoré viedli k výstavbe pevnosti.
Po prehratej bitke pri Moháči (1526) a postupným obsadzovaním Budínskeho hradu i Ostrihomu Turkami došlo z rozhodnutia cisára Ferdinanda I. o výstavbe siete protitureckých pevností, ktoré mali zabezpečiť ochranu severných krajín uhorského kráľovstva. Ako prvá sa v roku 1546 začala budovať pevnosť na mieste stredovekého Komárňanského hradu, ktorý zabezpečoval ochranu dunajského brodu, plavbu po Dunaji a Váhu, ako aj celého regiónu. Podľa projektov talianskeho staviteľa Pietra Ferraboscu tu postavili novodobú pevnosť talianskeho typu, ktorá celkom pohltila stredoveký hrad. Na jej stavbe sa vystriedala plejáda významných fortifikačných staviteľov, spomínajú sa mená G. F. Tescu, Castalda, Decia a Urbana Sussa. Pevnosť v tvare pretiahnutej päťcípovej hviezdy s labyrintom obranných chodieb a ohromujúco riešených kazematov, dostavali v roku 1557. Unikátny tvar pripomínajúci loď, si vynútil aj tvar špicatého polostrova v polohe na sútoku Dunaja a Váhu. Po povodni, ktorá poškodila zemné valy, pevnosť obnovili a jej odolnosť v roku 1592 preveril útok stotisícovej armády vedenej sinajským pašom.
Stará pevnosť sa stala súčasťou aj Novej pevnosti postavanej po roku 1663 a dokonca aj v obrovskom pevnostnom systéme Palatínskej línie mali Stará s Novou pevnosťou centrálne postavenie Citadely. Vtedy, v rokoch 1827 – 1839, ešte prestavali v Starej pevnosti vnútorné kazematy v kurtinách i kazematy pre delá v bastiónoch do dnešnej podoby. Spolu s Palatínskou líniou mala pevnosť Komárno kapacitu až dvestotisíc vojakov! Obe pevnosti, aj po prežití funkcie rozľahlej Palatínskej línie, slúžili vojsku aj v 20. storočí. V rokoch 1968 – 1990 bola pevnosť veľkými kasárňami okupačnej Sovietskej armády. Až po roku 1995 sa otvorila možnosť jej pamiatkovej rekonštrukcie a využitia.
Dnes, bez archeologických výskumov, je takmer nepredstaviteľné, že na mieste Starej pevnosti sa rozkladal pôvodný stredoveký hrad. Tento kráľovský hrad bol obľúbeným sídlom aj vzdelaného župana magistra Donča z Liptova, ktorý tu zomrel v roku 1345. Hrad na tomto mieste mal iste zaujímavú dispozíciu. Jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách hradu bol 22. február 1440, kedy sa na Komárňanskom hrade narodil uhorský kráľ Ladislav V. Pohrobok. Vieme, že po roku 1460 sa tu s obľubou zdržiaval i kráľ Matej Korvín. Podľa dobového kronikára Bonfiniho, nadobudol vtedy „podobu pohodlného kráľovského sídla s množstvom nádherných palácov“.
Po stáročia bolo Komárno významným mestom. V rokoch vlády Márie Terézie dokonca počtom obyvateľov piatym najväčším v Uhorsku. Po roku 1807 sa začala výstavba Palatínskej obrannej línie tvoriaca obrovskú chránenú plochu mesta, ktorú nemohla zaplniť ani výstavba v ďalšom storočí. V roku 1849 sa tu odohral povestný dramatický záver uhorskej revolúcie. Väčšina bášt – reduitov – Palatínskej línie sa zachovala dodnes (aj na maďarskej strane Dunaja). Treba navštíviť rondel v bašte č. 6, kde sa nachádza jedinečné múzeum nálezov rímskeho umenia. K obrazu noblesného života mesta oficierov po roku 1850 patria istým spôsobom aj jeho rodáci – najväčší uhorský romantický spisovateľ Mór Jókai a svetoznámy skladateľ Franz Lehár, autor nesmrteľnej operety Čardášová princezná.
Peter Kresánek
Autor perokresby: Igor Cvacho
Autor fotiek: Anton Sládek
